27. nedeľa po Trojici - nedeľa večnosti
U nás tento deň nazývame nedeľa večnosti s typickým evanjeliom Mt 25,1-13 o desiatich pannách. Spolu tvoria všetky tri posledné nedele cirkevného roka zvláštny celok, keď sa, spravidla hneď po pamiatke zosnulých, venujeme posledným veciam človeka či sveta.
Dejiny tohto špeciálneho dňa siahajú až do reformačných čias. Luther neodmietal v modlitbách myslieť aj na mŕtvych, viac kritizoval nárok na zásluhovosť takýchto modlitieb (modlitba zaručí spásu a vytiahne z očistca). Pokusy o riešenie potreby spomínania na zosnulých vidíme v cirkevných nariadeniach už krátko po Lutherovej smrti, v r. 1556 sa v jednom cirkevnom poriadku nachádza názov pre poslednú nedeľu ako „sviatok najmladšieho dňa“ (Fest des jüngsten Tages) a je spojená so zosnulými.
V neskoršom období dochádza k súkromným pohrebom bez bohoslužieb a všeobecnej účasti ľudu, iba s kázňou a modlitbou. Preto pruský kráľ Fridrich Wilhelm III. chcel tento neporiadok napraviť a v r. 1816 špeciálnym nariadením vyhlásil pre protestantské cirkvi poslednú nedeľu pred adventom za všeobecný cirkevný sviatok na pripomienku zosnulých, myslel tým najmä na padlých v oslobodzovacích vojnách. Niektorí teológovia to kritizovali, no keďže sa v romantizme začala zvlášť citlivo vnímať otázka zosnulých, tak sa veľmi rýchlo ujala „nedeľa zosnulých“ najmä ako obdoba rímskokatolíckych dušičiek. V cirkevných zboroch sa na bohoslužbách čítal zoznam tých, ktorí za posledný rok zomreli. V Nemecku bol tento deň vyhlásený za pietny deň bez hudby, hlasných zábav či otvorených tržníc a s návštevou cintorínov. Vianočné trhy začínajú zásadne až po tomto dni.
V 20. storočí, v podstate až po 2. svetovej vojne sa pomaly upúšťalo zo spájania nedele so zosnulými a pohľady sa sústredili na Ježišov druhý príchod a večnosť, nedeľa bola premenovaná na nedeľu večnosti. Nádej, ktorá je vyjadrená v zmene názvu, hovorí o tom, že ľudia nemajú na konci cirkevného roka pozerať na umieranie a smrť ako záverečnú bodku všetkého. Naopak, vidieť majú Krista, ktorý premohol smrť a vzal jej tým posledné slovo. Nedeľa večnosti je pozvaním k novému životu vo večnosti, na jednej strane zachováva myšlienku na zosnulých, ale zároveň odkazuje na Krista, ktorý smrť premohol. Pekne to vyjadril Philipp Nicolai v piesni Precitnite, z veže znie hlas (ES 691), určenej práve na túto príležitosť, keď nás v treťom verši (v našom preklade) potešuje: „Bránami z perál prejdeme, vôkol trónu staneme aj so zástupmi anjelov.“ Nie, smrť už nemá moc, ale do večnosti pozeráme cez víťazstvo Spasiteľa, Ježiša Krista!
Luther pôvodne navrhol pre tento deň evanjelium o blahoslavenstvách (Mt 5,1-12) pôvodne určené na Všech svätých, no od r. 1580 sa zaužíval príbeh o desiatich pannách (Mt 25,1-13), ktorý zaviedol Melanchtonov žiak Tilemann Hesshussen.
V evanjelickom prostredí bol zaužívaný majestátny introit v kombinácii veršov Zjav 1,8;21,3b.c a Ž 24,7, v našich agendách uvedený už po zjednodušení iba Ž 45,8, ktorý ale priamy súvis s témou nedele stráca.
Ako epištola sa používa text 2Pt 3,8-14 o druhom Kristovom príchode, u Petríka podľa staršej tradície 2Pt 3,3-14.
Z ôsmich k tejto nedeli odporučených piesní v Tranovskom kalendári sa do súčasného evanjelického spevníka dostalo šesť: ES 242, 450, 451, 453, 460 a 691.
V rímskokatolíckej cirkvi sa od r. 1925 v tento deň slávi sviatok Krista kráľa. Zaviedol ho pápež Pius XI. pôvodne pre poslednú októbrovú nedeľu, ale v rámci liturgických reforiem po 2. vatikánskom koncile bol presunutý na koniec cirkevného roka, na 34. cezročnú nedeľu. Sviatok poukazuje na to, že Kristus sa naozaj stal Kráľom celého sveta.
Zvláštny zmysel dostala táto nedeľa v anglikánskom prostredí, kde dostala názov Stir-up Sunday - možno preložiť ako: nedeľa miešania (?). Názov pochádza z prvých slov starodávnej, gregoriánskej kolekty určenej pôvodne pre 24. nedeľu po Trojici, ale postupne sa presunula až na poslednú nedeľu cirkevného roka „Stir up, we beseech thee, O Lord, the wills of thy faithful people“ (Pohni, prosíme Ťa, Pane, vôľu svojich verných ...). V tento deň sa pripravujú špeciálne vianočné dezerty zo zmesi sladkého ovocia, tuku, cukru, sirupu, alkoholu ... Určitá tradícia hovorí o 13 ingredienciách, ktoré poukazujú na 12 učeníkov a ich Učiteľa. Vianočný dezert (puding) musí zrieť niekoľko týždňov a konzumuje sa až na Vianoce. Zmes sa mieša (aj takto sa prekladá angl. slovo stir-up) presne v nedeľu tesne pred adventným obdobím, v Stir-up Sunday. Pri podávaní sa zdobí cezmínovou vetvičkou, jej ostne na listoch už na Vianoce poukazujú na tŕňovú korunu Spasiteľa.