4. adventná nedeľa
Posledná adventná nedeľa sa dostáva do tieňa prichádzajúcich vianočných sviatkov. Vystihuje ju aj navrhnutá tematika v súčasnej Agende: Radostné svedectvo o blízkom Pánovi, či v predošlej: Medzi zasľúbením a naplnením. Vo väčšine našich cirkevných zborov tu vrcholí príprava na sviatky aj vo väčšej návštevnosti sviatosti Večere Pánovej. V prípade, že nedeľa pripadne na Štedrý večer, nie je už dnes vôbec zriedkavosťou, že sa v cirkevných zboroch rozhodnú iba pre štedrovečerné bohoslužby a ranné, adventné vynechajú – aj s ohľadom na možnosti a sily službukonajúcich.
Typickým introitom (pôvodným vstupným spevom, u nás od 17. st. nahradeným predspevom) nedele je text Iz 45,8: „Rosu dajte, nebesá zhora a oblaky nech lejú spravodlivosť.“ Lat.: Rorate, caeli, desuper et nubes pluant iustum. Odtiaľ sa v liturgických názvoch tejto nedele ustálil podľa prvého slova (incipit) názov Rorate, aj keď v našich kruhoch sa tento názov veľmi neujal.
Naopak, najmä starší si môžu pamätať na tzv. adventné rorátne bohoslužby, ktoré už v súčasnej agende nenájdeme. Rorátne bohoslužby boli adventné stredtýždňové bohoslužby, ktoré bývali zásadne ráno (ešte Braxatorisova agenda z r. 1922 to tak odporúča). Počítalo sa s ôsmimi, ba i dvanástimi počas adventu (teda nie iba raz v týždni, záviselo od zboru). Ich pôvod je ale trochu komplikovaný a ani nie celkom zistený až do ich úplných počiatkov. Pôvodne sa rorátmi už niekedy v 13. st., možno aj skôr mysleli špeciálne mariánske omše, ktoré sa konali v advente počas pracovných dní zásadne skoro ráno. Nazývali ich aj anjelské omše. Ich rozmach nastal ale až v 16. storočí, podľa všetkého aj v rámci protireformácie a rekatolizácie. Ich názov pochádza zo zhudobnenej votívnej omše na základe Iz 45,8 s názvom Rorate caeli, pripomínajú však zvestovanie narodenia Pána Ježiša Márii.
Luther a reformátori nezavrhli hneď spočiatku všetky mariánske sviatky (aj v Tranovskom kancionáli nájdeme ešte sem tam nejakú mariánsku pieseň – napr. v posledných vydaniach ešte č. 318 a pozostatok nájdeme aj v našom súčasnom spevníku, napr. v piesni 50/2 spievame o čistej Panne, i keď biblickú čistotu si môžeme vysvetľovať po svojom). Stredtýždňové bohoslužby v advente aj s ich názvom však až do zavedenia súčasnej agendy ostali, ich ranná prax sa už dávnejšie prestala dodržiavať a stali sa večernými, podobne, ako v pôste. Novšie bádanie v tejto oblasti ukazuje na neskorší, utrakvistický pôvod rorátov.
V rámci liturgického rozvoja v zahraničí sa nahrádza introitový text Iz 45,8 za novozmluvný F 4,4-5 s témou radosti (čo je v katol. kruhoch témou 3. adventnej nedele) a tu a tam sa práve na 4. adventnú povoľuje preto svetlejšia fialová liturgická farba – ružová. U nás sa tento text ujal ako text epištoly pre túto nedeľu – vo verzii F 4,4-7, v novšej agende až po verš 9.
Medzi preferované evanjeliové texty sa dostáva čím ďalej viac L 1,26-38 o zvestovaní narodenia Pána, u nás sa však zachovalo starocirkevné evanjelium J 1,19-28 ešte stále o Jánovi Krstiteľovi, ktorý namiesto na seba ukazuje na Krista.
Z piesní na túto nedeľu sa asi najviac hodí „rorátna“ pieseň č. 24 Rosu dajte, ó nebesá od J. Tranovského, ale iste aj č. 7 Čo Mária panna ako jediný Magnificat (L 1,46-55) v našom spevníku, resp. č. 29 V plnosti času Boh poslal, ktorá je opisom Magnificatu, no tá asi patrí ešte viac pre Štedrý večer. V Tranovskom kancionáli je k nedeli vybratých iba päť piesní, okrem jednej sa všetky dostali aj do súčasného spevníka: ES 16, 23, 24 a 30.