Tichý týždeň
Tichý týždeň, veľkonočné trojdnie. 4. storočie s veľkým rozmachom cirkevného života (uvoľnenie po zrušenom prenasledovaní kresťanstva) priniesol mnohé zmeny aj do charakteru osláv Veľkej noci. Pôvodne slávené tri udalosti (smrť, vzkriesenie aj vstúpenie Pána) v jeden deň sa rozdelili, prípravný pôst predchádzajúcich dní sa stal samostatným prípravným týždňom na sviatok. Podľa rôznych tradícií dostal viaceré názvy - podľa alexandrijskej Veľký týždeň, podľa galikánskej Strastný týždeň (zrejme odtiaľ náš názov Tichý týždeň), podľa latinskej tradície Svätý týždeň. Zvláštne miesto v ňom najprv dostali posledné tri dni (tzv. triduum paschalis) – Veľký piatok (s bohoslužbou už vo štvrtok večer) ako deň popravy Pána, Biela sobota ako deň odpočinku v hrobe a Veľkonočná nedeľa vzkriesenia. Potom sa oslava roztiahla na celý týždeň, počnúc už Kvetnou nedeľou (vo východnej cirkvi už tzv. Lazarovou sobotou pred ňou) a jednotlivé dni týždňa dostali v cirkvi jednoduché označenie „veľký“. V latinčine niesli spočiatku označenia Feria (sviatok mimo nedele) s poradovým číslom, napr. Veľký piatok Feria VI.
Každý deň týždňa dostal svoje predpísané propriálne texty. V ľudovej tradícii sa zaužívali aj príznačnejšie mená.
1. Modrý pondelok. Pôvod názvu nie je celkom jasný, ale predpokladá sa, že pomenovanie dostal v Nemecku podľa (síce) fialovej farby rúcha a neskôr sa ujal aj ako označenie pondelka, v ktorom sa nepracovalo. Typickým evanjeliom čítaným v tento pondelok bol J 12,1-9 o pomazaní v Betánii, prípadne vo východných cirkvách Mt 21,18-22 o uschnutom figovníku, symbole súdu, ktorý postihne každého, kto neprináša ovocie hodné pokánia, no ešte viac sa tam hovorí o starozmluvnom Jozefovi, v ktorom vidí cirkev predobraz Krista.
2. Sivý utorok. Tento názov je typický pre našu oblasť, aj pôvod tohto pomenovania je nejasný – od zvyku vymetania komínov a domácností v tento deň (sivá farba prachu), až po šedivosť dňa v porovnaní s ostatnými dňami. Niekde ho nazývajú aj žltým utorkom s ešte menej opodstatnenou etymológiou (žltá farba jarného slnka). Vo väčšina sveta sa volá – ako iné dni týždňa – veľký. Ako evanjelium sa často používal J 12,20-36 - predpoveď Ježiša o vlastnej smrti, v tridentskej omši sa v utorok čítal pašiový príbeh podľa Markovho podania.
3. Škaredá streda. Takto sa niekedy označuje aj popolcová streda na začiatku pôstu, no viac sa priraďuje k strede tichého týždňa. Pomenovanie dostala od typického predpísaného evanjelia L 22,1-23.53 o Judášovej zrade. V tridentskej omši sa v tento deň čítal pašiový príbeh z podania evanjelistu Lukáša. V niektorých tradíciách dostal tento deň aj názov krivá streda, alebo streda zrady, najčastejšie však Veľká streda.
Počas tohto dňa sa v niektorých cirkvách (aj protestantských) koná špeciálna liturgia tenebrae (tmy) so zapálenými pätnástimi sviečkami a čítaním pašií, sviečky sa postupne zhášajú, až ostane svietiť úplne posledná (Ježišova), napokon sa zhasne aj tá. Miestnosť sa ponorí do tmy (prípadne úplného šera), zaznie hlasný zvuk (tzv. strepitus), ktorý symbolizuje zemetrasenie pri smrti Krista. Zvukom môže byť hlasné zatvorenie knihy, alebo aj zvolanie liturgov. Zhromaždenie sa rozchádza bez požehnania v úplnej tichosti. Liturgia tenebrae sa miestami presunula až na štvrtok, na piatok, alebo sa rozdelila na všetky tri dni.
Prvé tri dni tichého týždňa sa v našej cirkvi na Slovensku nesvätili, nie sú uvedené ani v našich najstarších agendách.
4. Zelený štvrtok. Tento deň požíval v cirkvi vždy veľkú vážnosť pre pripomienku ustanovenia Večere Pánovej. V histórii mal veľa názvov – najstaršie: Dies Coenae Domini (Deň Pánovej večere), Dies Natalis Calicis (Narodeniny kalicha), Dies Mysteriorum (Deň tajomstiev), v anglofónnej oblasti názov Maundy Thursday pochádza z latinského Dies Mandati, deň prikázania, pričom sa myslí prikázanie lásky dané Ježišom a v tento deň sa od 7. storočia praktizoval obrad umývania nôh.
Pomenovanie Zelený štvrtok má trochu komplikovanejšiu etymológiu: Je kalkom, doslovným prekladom nemeckého slova Gründonnerstag, ktoré vzniklo z pôvodného názvu dňa Greindonnerstag (plačlivý). V tento deň sa v ranej cirkvi konalo zmierenie verejných hriešnikov, hriešnici prichádzali s plačom a deň preto dostal názov plačlivý štvrtok. Nemecký názov však bol skomolený na Zelený štvrtok, tu niekde vzniká aj preklad do latinčiny Dies viridium (zelený deň) a takto prešiel názov aj k nám. V rímskokatolíckej cirkvi sa od r. 2021 tento deň nazýva Štvrtok svätého týždňa.
V starej cirkvi sa na Zelený štvrtok konali tri bohoslužby: 1. na zmierenie hriešnikov; 2. na posvätenie oleja a 3. na špeciálnu pripomienku Večere Pánovej. Prvé dve boli časom vynechané (prvá niekedy v 6. storočí, druhá na synode v Tolede r. 400), ostalo iba typické pripomínanie si tretej príležitosti s veľkou vážnosťou a slávnostnosťou. Na mnohých miestach sa kvôli zvýrazneniu obsahu bohoslužby konali večer.
Propriálne texty Zeleného štvrtka začínajú introitom Ž 67,2 s prosbou o Božiu milosť k hriešnikom, evanjelium J 13,1-15 je o umývaní nôh a epištola 1K 11,20-32 (v našich agendách skrátená až na 23-26) o ustanovení Večere Pánovej.
V Tranovskom kancionáli je k tejto príležitosti odporučených päť piesní, z nich sa iba jedna (ES 112) dostala do súčasného spevníka.
V rôznych oblastiach vzniklo veľa liturgických ľudových tradícií spojených s týmto dňom, u nás (najmä v rímskokatolíckom prostredí) zväzovanie zvonov, ktoré sa rozozvučia až v nedeľu. Nahrádzajú ich rapkáče. V niektorých krajinách (najmä bývalé španielske a dánske kolónie) majú na Zelený štvrtok štátny sviatok.
5. Veľký piatok. V tento deň si cirkev pripomína veľkňazskú obeť Pána Ježiša Krista na Golgote, deň nosí vo svete rôzne označenia. Najstaršie názvy tohto boli Feria VI, Feria V in parasceve, Feria VI ante noctu magna, Feria V maior, Feria VI in passione Domini a podobne. Náš názov Veľký piatok je všeobecným označením, aké mali v tradícii všetky dni tichého týždňa a práve to, že všetkým ostatným dala tradícia iné prívlastky a jedine tomuto spolu s nasledujúcou nedeľou nechala názov Veľký, zdôraznila jeho výnimočnosť.
Zvláštny názov v angličtine Good Friday neznamená Dobrý piatok, ale pravdepodobne ide o skomoleninu výrazu God´s Friday, Boží piatok. Nemecké Karfreitag má pôvod v starom hornonemeckom slove kara, čo znamenalo smútok a názov sa môže preložiť ako Smutný piatok. V španielčine zase Viernes Santo, Svätý piatok. Latinský názov dňa Parasceve uvádzaný v našich agendách znamená príprava. V rímskokatolíckej cirkvi sa tento deň v súčasnosti (od r. 2021) nazýva Piatok utrpenia Pána (Dies passiones Domini).
Už vo 4. storočí sa pri tejto príležitosti začali konať bohoslužby väčšinou o 15. hodine podľa času smrti Pána uvedeného v evanjeliách (Mt 27,45). Bohoslužby však boli iné, ako v nedele, neliturgické, bez vstupných častí (enarxie), z jednoduchším poriadkom, bez eucharistie (Večere Pánovej). Vrcholom sa stalo čítanie pašií podľa Jána, ktoré v Kristovej smrti vidia Jeho veľkonočné vyvýšenie. Neskôr bol v stredoveku pripojený zvyk uctievania kríža (7. stor.), ako aj upravené prijímanie eucharistie s deň dopredu posvätenými hostiami, ktoré sa na Veľký piatok neposviacajú, pretože v tento deň bola (na Golgote) prinesená iná obeť. Ba vznikli aj ďalšie tradície.
V rímskom ríte sa zármutok zo smrti Pána zachovával vo viacerých symbolických zvyklostiach – odhalené oltáre bez rúch, z takých sa prijímala eucharistia, „zviazané“ zvony bez zvonenia, organ ticho, bez spevu liturgického Gloria, bez svetiel, kňazi v čiernych rúchach ...
V evanjelickej cirkvi sa kvôli zdôrazňovaniu teológie kríža stal (najmä od čias pietizmu v 18. storočí) Veľký piatok najväčším evanjelickým sviatkom (v 20. storočí došlo k zmene dôrazov – za najväčší sviatok sa jednoznačnej považuje Veľká noc). Ťažiskom bohoslužby sa stal pašiový príbeh, ktorý z podania všetkých evanjelií zharmonizoval Johannes Bugenhagen a čítal sa práve počas veľkopiatočných služieb Božích. K tomu pribúdali typické pašiové piesne, najmä neskôr od Paula Gerhardta, alebo monumentálne skladby Johannesa Sebastiana Bacha – Jánove pašie (1724) a Matúšove pašie (1727). Typické pre evanjelické pašiové piesne bola namiesto oplakávania a niekedy až naturalistického opisovania Kristovho utrpenia radosť z toho, že sme uzdravení Jeho ranami (napr. ES 91 od Johanna Heermanna).
Pre evanjelickú cirkev – i keď nie úplne všade - bola na rozdiel od rímskych obradov typická Večera Pánova bez akýchkoľvek úprav (napokon, problematické ofertórium reformátori celkom od sviatosti odstránili). Farba oltárneho rúcha je farbou smútku – čierna (určená pre celý Tichý týždeň).
Propriálne texty pre tento smutný deň boli v introite výberom z veršov Iz 53 (4a.5a.6a.c + Ž 102,2) o trpiacom Božom služobníkovi (v našich agendách uvedený text F 2,8-11 ako záver z hymnusu Carmen Christi), evanjelium J 18-19 (iba v Petríkovej agende L 23, v súčasnej J 19,16-30), epištola sa mení – Zjav 5,1-14, alebo v súčasnej agende 2K 5,14-21.
Z deviatich odporučených piesní v Tranovskom kancionáli sa do súčasného Evanjelického spevníka dostalo sedem z nich: ES 88, 90, 93, 108, 109, 111 a 113.
Utrpenie Pána Ježiša, zvestované v tento deň, sa v ľudových tradíciách odrazili v prísnom pôste dňa - úplným vynechaním jedla, niekde i nápojov. Zvyk zdržiavať sa jedla pred Veľkou nocou počas dvoch dní nájdeme už v apokryfnom spise Didaché z 2. storočia. Pôst sa dosiaľ zachováva aj v mnohých evanjelických rodinách. V spojením s ním vzniklo v minulosti množstvo povier (napr. v Poľsku: kto sa bude prísne postiť od štvrtku do Bielej soboty počas troch rokov, dostane dar vedieť o svojej smrti tri dni vopred).
6. Biela sobota je dňom, keď bol Pán Ježiš v hrobe. Názov sa odvodzuje od farby rúcha neofytov v ranej cirkvi, ktorí boli pripravovaní ku krstu počas veľkonočnej vigílie. No vo svete sa viac používajú názvy – veľká, svätá, prípadne aj čierna sobota, alebo ešte viac podľa vigílie viažúcej sa už k nedeli, ktorá začínala v noci, resp. po zotmení – Anjelská noc, alebo priamo Veľkonočná vigília. Aj v našej agende máme uvedený alternatívny názov: Veľkonočný podvečer. Latinsky: Nocturna paschalis.
Cez deň sa bohoslužby nekonali. Rovnako, ako v piatok, aj tu sa konal ešte prísny pôst, ktorý bol vyvrcholením celého 40-dňového pôstneho obdobia od Popolcovej stredy.
V Petríkovej agende (1952) je poznámka, že v tento deň možno odbaviť prípravné veľkonočné služby Božie na spôsob štedrovečerných, pritom sa má zachovať stále pôstny obsah s pripomienkou hrobového odpočinku Kristovho tela.